Kategórie →

Kedysi sme sa im smiali

Dnes tak zľahka filozoficky – kriticky. Poslednú nedeľu sa nám celkom pekne vyčasilo – taka falošná jar, tak som vytiahol bike s tým že ho trošku prevetrám a aj seba. To spôsobilo nával myšlienok a spomienok. Pravidelnému čitateľovi neušlo, že mojím „revírom“ je Záhorie. Ako jedno z mála území našej domoviny je totálne rovinaté.

Niesu tu kopce, no je tu Morava a krásny pás lužných lesov, ktoré sa vďaka komunizmu zachovali nakoľko v týchto oblastiach bolo zakázané pásmo – vstup len na špeciálne povolenie. Ako dnes si pamätám, že keď padla opona tak sme sa vybrali k rieke zamávať susedom. Mohol som mať asi 7 rokov, 4 kilometre dlhá cesta k rieke sa mi zdala nekonečná no kurz rakúskeho šilingu a československej koruny bol jedna k jednej. Čo o pár rokov samozrejme už neplatilo.

pás lužných lesov

Akonáhle som mohol s bicyklom ďalej ako okolo domu tak som tieto miesta veľmi rád preskúmaval. Než prišla puberta tak som poznal doslova každú cestičku. Už tu som zaznamenával, že táto krajina sa mení – lesov ubúda, odpadkov pribúda. Pôvodný majitelia si nárokujú na to čo im bolo zhabané. Ako huby po daždi pribudli chatky v stále záplavovej oblasti. Štyridsať rokov divočiny začalo žiť iný život.

Cesta k bývalému priechodu do Rakúska od dediny bola ešte za čias, keď tu stál most obľúbenou víkendovou destináciou. Most skončil s druhou svetovou vojnou. Aj po 89-tom sa sem začali vracať ľudia. V zásade len na bicykloch alebo peši. Rodinky s deťmi a domácimi miláčikmi. Prišli na miesto, kde cesta končí na brehu rieky a pokračuje opäť na rakúskej strane.

Dokázal by som tu sedieť aj hodiny. Čas aj rieka plynuli. Na našej strane sa striedali nedeľní výletníci, ktorí to mali ako poldňový program. Na rakúskej strane sa jazdilo v zásade autom. Vodič prišiel, spomalil, otočil sa a odišiel. Pri brehu strávil asi desať sekúnd. Sedel som tam s kamarátom a výborne sme sa na tom bavili. Pozerali, aké sú na západe autá a nechápali sme čo z toho majú. Viedli sme dlhé debaty kde sú oni a kde my – všetko výborne obsiahol zvrat „ako blízko a ako ďaleko“.

Keď som bol v nedeľu pozrieť po tejto mne dobre známej ceste tak som sa stretol s nepríjemnou skutočnosťou. Stretol som 24 áut s osádkou domácich a len troch cyklistov, aj tí len prechádzali cyklotrasou. Zato na rakúskej strane to bolo ako u nás pre tými dvadsiatimi rokmi. Pohodička a cyklisti. Takmer bez áut.

Karta sa obrátila. Tajne dúfam, že nebude trvať ďalších 20 rokov aby sme zistili po čom si jazdíme autami. Celé územie pri Morave na našej strane je Chránená krajinná oblasť. Teraz aj u nás na tie autá máme, no stále platí – ako blízko a ako ďaleko.


Mohlo by ťa zaujímať aj

3x komentované

Myslíš, že máš čo povedať? Zanechaj komentár

  1. Tomáš povedal:

    Pravda veru… Nielen my, slováci, máme peknú krajinu. Ale tak ako si ju my nevážime, tak si ju neváži snáď žiaden iný národ…

  2. rony povedal:

    netreba byt pateticky. ani prehnanat vynimocnost vztahu ku krajine s poukazom na domnele jedinecne zly stav len a len u nas. este dodat, “vsade inde vo svete sa staraju” a rozpravka moze zacat. v skutocnosti nie je vztah ludi ovela odlisny. a ak aktualna faza sa zda jednotlivcovi ci istej nazorovej skupine zly, tak mozno jej chyba kontext.

    ja si ako decko pamatam kvanta snehu, po kolena. po puberte ma ovladol pocit, ze ja vidim to zle a ti ostatni ho robia. a musim im otvorit oci, hulakat, aki su slepi, ze ja vidim to riesenie. o par rokov mi doslo, ze ak v 5 rokoch je pre mna “po kolena” to, co dnes ledva pod lytkami. vlastne spomienky ma klamali a sucanost som porovnaval s nimi. ak ma klamu spomienky, nedeje sa to aj ostatnym? samozrejme :)

  3. alian povedal: (Autor blogu)

    @rony: niesom papteticky, som realista. Kazdy den by som mohol pisat o desiatkach veci co sa posrali. No robim to az ked to zajde do maximalneho extremu. Ako sa u nas formuje CHKO je des a hruza, za hromadu strku a piesku sa tam odvezie hromada odpadkov. Ked to vezu tak ich zdravia aj polovnici aj policajti. Vsetko s pozehnanim. Nehovorim ze vsade inde, napr staci zasjt o 20km dalej a tam si predstav ze vies vyjst z dediny bez toho aby si isiel okolo odpadkov a divokych skladok. Pre mna to je zazrak, no tam kde byvam to bohuzial je sen. Smutne je ze to vadi malokomu.

    Ano ze bolo viac snehu, menej sa kradlo, to by sa za komunistov nestalo, to ja ked som bol mladsi nebolo mozne, ludia boli na seba lepsi. Vsetko to poznam, nechcel som aby ten clanok tak vyznel.

Zanechaj komentár

Píš k veci a konaj tak ako v skutočnom svete. V opačnom prípade budú aplikované hrozby, ktoré sú uvedené v podmienkach používania tejto stránky.